Asi sa vraciam k závislosti na Tieňolovcoch ! | Mechanický princ

autorka: Cassandra Clare
rok vydania: 2011
vydavateľstvo: Margaret K. McElderry Books
počet strán: 421
originálny názov: Clockwork Prince

Anotácia: Londýnsky Inštitút je v nezávideniahodnej situácii. Magistrova mechanická armáda môže kedykoľvek opäť zaútočiť a pozícia Charlotte Branwellovej na čele Inštitútu je neistá. Will, Jem a Tessa sa pokúšajú odhaliť tajomstvá minulosti a zisťujú, že Magistrova vojna proti Tieňolovcom je veľmi osobná. Magister ich viní za dávnu tragédiu, ktorá mu zničila život. Ak chcú Tieňolovci zistiť viac, musia preskúmať hmlistý kraj Yorkshire, špinavé uličky Londýna aj zakliatu plesovú sálu, kde sa Tessa dozvie strašidelnú pravdu o svojom pôvode. A navyše ju čoraz väčšmi priťahuje Jem, no stále ju však znepokojuje neodbytná túžba po Willovi. Ale ten sa mení a hradby, čo si okolo seba postavil sa pomaly rúcajú.

Dlho som premýšľala ako napísať túto recenziu. Hodnotením som si bolo skorá istá, to nepredstavovalo problém. Nechcela som však, aby to bol článok o piatich vetách. No a po pár mesiacoch- áno, mesiacoch- od dočítania knihy, som si povedala, že by som to mala sformulovať skôr než zabudnem čo sa v knihe riešilo. Dosť mi pomohli aj papieriky vlepené pri obľúbených častiach a musím uznať, že som sa aj pobavila, takže by bola škoda sa o niečo z toho nepodeliť :).

"Nie sú ohavní" namietla Tessa.

Will zažmurkal. "Prosím?"

"Gideon a Gabriel sú celkom pekní- určite nie sú ohavní" povedala.

"Mal som na mysli nepreniknuteľnú temnotu v hĺbke ich duší" predniesol hrobovým hlasom.

"A akú dušu máš ty, Will Herondale?" odvrkla Tessa.

"Svetlofialovú" odvetil.

Séria Pekelné stroje by si zaslúžila vlastný seriál, alebo minimálne väčšiu pozornosť od Shadowhunters- samozrejme nejaké referencie tam sú (aspoň v tom čo som videla, zasekla som sa na 3x06) ale naozaj by bolo super keby to niekto spracoval do aspoň filmovej podoby. Mechanický anjel sa mi páčil, problém bol iba dokopať sa k dvojke. Ale long story short, stalo sa a chvalabohu sa mi spomienky na jednotku dosť oživila pri čítaní, ale v budúcnosti neplánujem brať ako samozrejmosť čítať ďalšie diely tak neskoro. Ale to nutné som si pamätala.

zdroj: Pinterest

Začala by som Willom- je to dosť podstatný element tejto knihy a asi moja najobľúbenejšia postava <3. Je to síce otrepané a viem, že nie som jediná ale jeho časti ma bavili najviac. Zrejme má nejaké osobitné čaro, keďže Jace v Nástrojoch smrteľníkov má podobné hlášky (vidno, že je to Willov pra-pra-pra vnuk alebo whatever- stačí, že sú z toho istého rodu)

), ale nikdy som z neho nebola úplne paf. 

Willova zápletka ma dostala, je to geniálna hra s mysľou čitateľov, akú by som nepovedala dokonca ani na Cassie Clare- možno to bude tým, že toto mi nikto nikdy nenaspoileroval, ale povedzme si na rovinu, dúfam, že budúci čitatelia budú mať dosť rozumu, aby takýto spoiler nikde nikdy nepridávali :D. Navyše, jeho časti s Magnusom boli úplné kombo- Magnus je moja najobľúbenejšia postava zase v Nástrojoch smrteľníkov <3. 

Tessu som mala rada, asi radšej než Clary ale vnímala som ju podobne v porovnaní s inými postavami. Bola hlavná, neliezla mi na nervy, ani ma nijako špeciálne neprekvapovala. Ale jej láska ku knihám sa mi páči. Raz si plánujem prečítať všetky tie veci, ktoré tam spomína. Tie úryvky na začiatkoch kapitol znejú dosť dobre- klobúk dolu, prekladatelia :). 

Len do mojich snov v noci vojdi,

a to mi dodá silu do dní.

Veď nocou bude viac než odmenené, 

to beznádejné celodenné cnenie.

-Matthew Arnold, Cnenie

No a Jem...stačí povedať, že sa neviem rozhodnúť s kým mám Tessu shippovať. I mean, keďže vďaka čítaniu knihy Magnus Bane: Zápisky veľkobosoráka viem ako to skončí, moje shippovanie je trochu obmedzené, ale aj tak. Jem si tak veľmi zaslúži byť šťastný ! Vlastne ich dvoch s Willom vnímam trochu- nie úplne ale podoba tam je- ako Sherlocka s Johnom. Will je ten egocentrický, stredobod všetkého, všetkým pije krv ale zároveň sa ho nedá nemať rád. Jem je ten verný, ten zlatý, ten dobrý, ktorý si to často zlízne. Už chápete?

Nedá sa povedať, že by môj názor na ostatné postavy bol nejaký odlišný v porovnaní s tým ako boli vnímané v knihe. Henryho mi bolo ľúto a na Charlotte som bola fakt hrdá. Na jej stvárnenie by som bola asi najviac zvedavá vo filmovej podobe, vedela som si ju živo predstaviť. Nedá sa povedať, že by ostatní boli predvídateľní, ale nebol tam záporák, ktorého by som si obľúbila, alebo kladný hrdina, ktorý by mi išiel na nervy, takže toľko k postavám. 

Takto s odstupom času by som povedala, že najviac na celej knihe ma oslovilo spracovanie. Nehovorím len o tých už zmienených úryvkov z diel, ktoré sú na začiatku kapitol, ale aj o celkovej atmosfére, ktorá ma ešte utvrdila v tom, že raz musím navštíviť Anglicko. Hlavne prostredie Yorkshiru malo svoje čaro. Uvedomila som si, že v Anglicku sa v podstate neodohráva až tak veľa kníh, ktoré ja čítam- a to je škoda. Naozaj, atmosféra bola dokonalá. 

Myslím, že to ako milujem štýl písania Cassandry Clare nie je žiadne tajomstvo. Dokáže dokonale vystavať svet, premyslieť príbeh a celé je to všetko hrozne zložité, ale jej štýl písania je naproti tomu príjemný, odľahčený a veľakrát vtipný. A to na jej knihách milujem. Mala som pocit, že som sa opäť ponorila do Tieňosveta a užívala si to. Nie je pre mňa vôbec nepredstaviteľné, že by môj vlastný ošiaľ okolo Tieňolovcov nabral také rozmery ako mal pred pár rokmi. Jasné, kniha mala pár hluchých miest, boli tam postavy, ktoré mi boli jedno a zo začiatku som sa do nej ťažko dostávala, ale vo výsledku fakt stojí za to. Neviem to veľmi porovnať s prvým dielom, mám pocit, že si sú takpovediac rovné, mala som z nich celkovo podobný pocit, aj keď príbeh má vždy čím prekvapiť. Áno, bol to zážitok. A veľa som sa nasmiala.

No a najdôležitejšie nakoniec: tie myšlienky. Mám pocit, že táto kniha ponúka oveľa viac než fantasy príbeh. Vďaka Willovej a Tessinej láske k poézii obsahuje fakt nádherné myšlienky, mnohé sa mi utkveli v pamäti a viem, že aj keď zabudnem odkiaľ ich mám, v mojom podvedomí budú zapísané ešte veľmi dlho. 

"Vieš, čo píše Donne v eseji o..."

"Ach dovoľ mojim dlaniam putovať," zacitoval, nespúšťajúc z nej zrak. 

"Mám na mysli esej o tom, že žiaden človek nie je ostrov. Všetko čo spravíš sa nejako dotýka aj ostatných ale ty na to často zabúdaš. Správaš sa, akoby si žil na ostrove, Will, kde tvoje činy nemajú dôsledky, ale v skutočnosti to tak nie je." 

Predpokladám, že to nie je až také prekvapenie, že kniha sa mi páčila. Nebolo to dokonalé ale teším sa na ďalší diel a za túto sériu som rada. Ak sa vám aj trebárs nepáčili Nástroje smrteľníkov, myslím, že toto by sa mohlo :)).

Moje hodnotenie: 4 body z 5