Labyrint: Útek

autor: James Dashner
rok vydania: 2009
vydavateľstvo: Delacorte Press
počet strán: 349
originál: The Maze Runner
Moje hodnotenie: 4 body z 5

Anotácia: Keď sa Thomas preberie vo výťahu, jediné na čo si spomína je jeho krstné meno. nemá nijaké spomienky na rodičov ani na domov. Pamäť má prázdnu ale nie je v tom sám. Keď sa dvere do výťahu otvoria, obklopia ho cudzie deti a privítajú ho na Fleku čo je, široký otvorený dvor ohraničený kamennými stenami. Podobne ako Thomas, ani Flekári netušia prečo alebo ako sa sem dostali. Vedia iba to, že každé ráno sa otvoria obrovské dvere do Labyrintu za múrmi Fleku a večer sa opäť zavrú. A každých tridsať dní sa vo výťahu objaví nový chlapec. Flekári túžia vrátiť sa domov, ale zatiaľ nenachádzajú riešenie ako sa dostať  z Labyrintu. Lenže potom sa niečo stane: hneď na druhý deň po Thomasovi na Flek príde dievča, úplne prvé. Ešte ohromujúcejší je však odkaz, ktorý im doručí. Zdá sa, že Thomas je dôležitejší než sám tuší. Ale na to, aby zistil kto vlastne je, musí najprv odhaliť temné tajomstvá pochované hlboko vo svojej mysli a bojovať o život so zlovestnými mechanickými tvormi v Labyrinte.

Obálka: Filmové obálky sa mi vždy páčia. Hlavne ten Labyrint vzadu je veľmi prepracovaný. Film som ešte nevidela ale zaujímalo by ma ako to urobili.

Keď som začala čítať túto knihu vôbec som nevedela o čom je. Anotáciu som len rýchlo prebehla a zdalo sa mi, že ej tam popísaná polovica deja z knihy a tak som si ju neprečítala poriadne. Vlastne som vedela len začiatok, Thomas sa prebudí v tmavom výťahu a pamätá si len vlastné meno (to som si kedysi dávno prečítala na Martinuse). Zaujalo ma to ale nevedela som naisto či by sa mi kniha páčila a tak som si ju požičala od kamaráta. Už v štvrtine knihy sa mi to naozaj zapáčilo.
Thomas bol skvelý hrdina so všetkými potrebnými vlastnosťami na to, aby dokázal niečo veľké. Vôbec mi nevadilo, že sa veľa pýtal skôr mi išlo na nervy, že mu nemal kto odpovedať. Svojim spôsobom ho síce chránili ale predstavte si, že máte hlavu plnú otázok a jediné čo si pamätáte je vaše meno. Mne by asi preskočilo. Newt a Minho mi prišli takí približne rovnakí, k Thomasovi sa chovali spravodlivo, takže mi nevadili. Alby bol väčší problém ale na začiatku som ho mala celkom rada. Chuck bol zlatá postava a pochmúrny život na Fleku Thomasovi spestroval. Gally sa rýchlo stal mojou úplne najneobľúbenejšou postavou. Bola tam ešte samozrejme kopa ďalších ľudí, napríklad Winston, Kastról, medikusi, dozorca zo záhrad a tak ďalej. Na nich vlastne ani nemám názor, po prípade sa každú chvíľu menil. Počas toho ako Thomas skúšal činnosti na Fleku som si rýchlo vytvorila jasno v tom čo by som chcela robiť. V Krvíne by som určite nepracovala, behanie mi nejde ale Záhrady by som možno brala do úvahy. Samozrejme na Fleku boli len chalani, takže takými úvahami sa nemusím trápiť. Lenže potom prišla Teresa.
A začala som byť ešte viac zvedavá ako to celé dopadne. Čo sa Thomasovi obvají v myšlienkach, či sa to dievča zobudí a tak. Ona bola tiež celkom fajn postava. Nebola moja obľúbená ale bola také typické bojovné dievča, ktoré sa vie o seba postarať, akých je v dystopických knihách kopa. Keď prišla všetko sa začalo hýbať. A páčilo sa mi, že sa vedela dorozumievať pomocou telepatie :).
Koniec som, ako inak nečakala. Celkom sa mi páčil ale potom to už bolo veľmi drastické, napríklad ako ten šofér autobusu prešiel chorú ženu. Také veci v knihách nemám rada. Ale bola to len taká maličkosť. Kniha sa mi naozaj páčila, už sa teším na druhý diel a ak ste to náhodou ešte neprečítali určite vám knihu odporúčam :).