Kečupové oblaky

autor: Annabel Pitcher
rok vydania: 2012
počet strán: 286
originál: Ketchup Clouds
Moje hodnotenie: 3,5 boda z 5

Anotácia: Pätnásťročná Zoe má netradičného priateľa - pána Stuarta Harrisa v cele smrti v jednej texaskej väznici. Zoe ale potrebuje niekomu vyrozprávať svoj netradičný príbeh. O tom, ako sa zaľúbila do dvoch chalanov, oboch zradila a ako má na svedomí smrť jedného z nich. Zoe sa uprostred noci vykráda do kôlne za domom, kde si vylieva svoje zlomené srdce na stránky papiera. Píše pánovi Harrisovi listy o všetkom, čo sa stalo od momentu, keď sa zaľúbila, až po náhlu smrť, ktorú vraj spôsobila. Dlhé mesiace mlčala, všetko sa jej akosi prepieklo. Ale jej život je v troskách a tajne dúfa, že keď niekomu vyrozpráva, čo sa vlastne stalo, konečne sa jej uľaví a bude sa môcť vrátiť do normálu. Pán Stuart Harris jej možno nikdy neodpíše, ale aspoň niekto pochopí, čo ju trápi, lebo aj on môže za smrť svojho blízkeho.

Obálka: Po grafickej stránke (ako všetci určite viete) vyzerá kniha super a obálka nie je špeciálna ale hodí sa ku knihe :).

Po Džínsovom denníku 5 som si chcela prečítať niečo tenšie a tak som automaticky siahla po tejto knihe, ktorá ma zaujala už dávnejšie. Čítala som na ňu iba jednu recenziu, tá bola negatívna ale bolo v nej spomínané, že pre mnohých je to kniha, ktorá nenadchne ale poteší. No...aj u mňa to dopadlo nejako tak.
Napriek tomu, že príbeh ma bavil a čítal sa rýchlo, počas čítania ma vkuse otravovalo pár vecí. Jedna z tých menších bola, že kniha ma pôvodne zaujala svojim názvom ale nenašla som v ňom ani po prečítaní žiadny väčší význam, okrem Bodkinej večere, ktorá bola spomínaná asi v troch riadkoch. A ešte to, že Bodka mohla kľudne zostať ako Dot :). Potom prišli na rad tie väčšie. Spočiatku, keď sa Zoe zmienila o tom, že sa v skutočnosti volá inak, prvých pár strán ma to strašne miatlo. Ten pocit, že naozaj nevieme o kom vlastne čítame ma celkom otravoval ale tak či onak som si na to časom zvykla. Akurát, že na konci knihy, prezradila svoje skutočné meno a ja som v tom mala už zase guláš. Aj toto sa síce dá považovať za maličkosť ale predstavte si, že keď sa konečne zmierite s jedným menom, príde druhé a zrazu ju všetci volajú tak. Takisto som mala trochu problém rozoznať čo sa odohráva v súčasnosti a čo sa len stalo (vďakabohu za názvy častí). Ale to čo bol naozaj veľký problém, bol štýl písania. Nebyť toho, že párkrát tam bol spomenutý Stuart, kniha sa vlastne točila iba okolo Zoe a mohlo by to pokojne byť ako normálny príbeh. Aj tak tam bolo vlastne podstatné iba to čo robila ona. Občas mu písala veci, ktoré by podľa mňa ani nemusel vedieť. Ktorý chlap, ktorého čaká trest smrti by chcel počúvať o tom ako nejaký idiot rozposlal jej fotky hore bez po celej škole. A nemám rada zlé konce, pretože keď sa neviem rozhodnúť aké hodnotenie bude mať kniha často zaváži to ako sa mi páčil koniec. Tento bol strašne...neukončený. Iné slovo na to ani neexistuje. V niektorých knihách autor proste dopíše iba to čo je podstatné a na zvyšku až tak nezáleží ale tu sa to nehodilo. Zostalo tu až strašne moc otvorených vecí.
Aby som len nenadávala dĺžka knihy bola adekvátna k tomu čo sa tam stalo a to u mňa pretromflo všetky negatíva, keďže v Džínsovom denníku ma otravovali nepodstatné informácie. Zoe tu proste vyrozprávala svoj príbeh a na konci bolo pár milých dodatkov od jej priateľov, takže to bolo veľmi fajn. V príbehu nie je veľa postáv ale stihla som znenávidieť Maxa a Zoeinu mamu. Aaron bol moja úplne najobľúbenejšia postava. Zoe mi nevadila. Spravila pár blbostí ale čítalo sa o nej dobre. Príbeh bol jednoduchý na porozumenie a kniha sa prakticky čítala sama. Konečne som pochopila na čo sú vekové odporúčania. Táto kniha bola 12+ ale z hľadiska toho čo hrdinovia robili bola rovnaká ako tie 15+. Akurát tu sa nezamýšľali nad životom až do takej miery, že to človeku potrápi mozog, takže bola taká oddychová. K čítaniu vás poháňal fakt, že to čo Zoe naozaj urobila sa dozvieme až na konci a na to som bola naozaj zvedavá. Myslím, že by mohla zaujmúť aj starších ak od toho neočakávajú neviemčo, lebo by mohli byť sklamaní. Naozaj to nebolo nejaké terno ale neľutujem, že som ju čítala. Tak nejak to možno dopadne aj u vás :).