Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín

autor: John Green
rok vydania: 2006
vydavateľstvo: Penguin Group
originál: An abundance of Katherines
počet strán: 264
Moje hodnotenie: 4 z 5 bodov

Túto knihu som si zaobstarala práve preto, že som čítala aj Na vine sú hviezdy a Papierové mestá a obe sa mi veľmi páčili (hlavne Papierové mestá, čo je teraz moja obľúbená kniha). Obálka knihy je pekná, páči sa mi viac ako tá na paperbacku. A teraz poďme na ten príbeh. Kniha rozpráva príbeh zázračného dieťaťa, Colina Singletona, ktorý chodil s devätnástymi dievčatami a všetky sa volali Katherine (nie Katrina, Cathy, Cat, Katherina alebo nedajbože Catherine). A všetky mu dali kopačky. Colin je z toho zdrvený a preto sa rozhodne vymyslieť poučku, podľa ktorej bude môcť predvídať každý vzťah na svete. Bojí sa, že ak sa mu to nepodarí, nikdy z neho nevyrastie dospelý génius a premárni svoj talent. Okrem toho sa so svojím kamarátom vydáva na road trip a zakotvia v malom mestečku Gutshot v štáte Tennessee kde Colin horúčkovito pokračuje vo svojej poučke.
Čo sa týka postáv, Colina som mala rada. Ale zdalo sa mi neprirodzené, že si pamätá všetky možné fakty ale na to, že budúcnosť sa nedá predvídať príde až na konci knihy. Aj Hassan bol dobrý, vtipný. Páčili sa mi tie vsuvky z arabskými slovami (nieže by som si niečo z toho zapamätala :D). To so slovom ČUČORIEDKA sa mi páčilo. ´Keby som sa niečo podobné pokúsila zaviesť v našej triede, spolužiaci by slovo buď hneď zabudli alebo by vymysleli úplnú blbosť -_- Lindsey bola super baba, páčila sa mi. TDC bol idiot, nepáčil sa mi od začiatku a o jeho kamošoch tam veľa nebolo. Katrina sa mi asi v polovici knihy začala páčiť a o niekoľko kapitol ďalej som ju začala celkom slušne nenávidieť. Tomu hovorím rýchlosť!
Asi do polovice knihy som tam nevedela nájsť žiadny príbeh, brala som to tak, že sa tam nič nedeje. Proste, tá istá rutina len dialógy boli iné. Ale rozbehlo sa to, chvalabohu, pretože pocit, že by ma sklamala nejaká kniha od Johna Greena si neviem predstaviť. Napriektomu, že tam bolo veľa matematiky (ktorú nemám rada) a dolné časti strán boli preplnené faktami som pochopila, že je to typická greenovka, ktorá má na konci nejakú peknú myšlienku a samozrejme romantiku. Keď už sme pritom, s láskou to v tejto knihe dopadlo dobre. Od začiatku som dúfala, že to tak bude :). A typický greenovský koniec... stane sa tá najpodstatnejšia vec a tam sa to skončí. Nikto sa nedozvie čo bolo z postavami ďalej. Pri Na vine sú hviezdy a Papierových mestách mi to vadilo ale začínam si zvykať :). Keď si to tak vezmeme, v Na vine sú hviezdy bola dokonca aj spomenutá kniha kde koniec vyzerá akoby tam chýbalo posledných desať strán. Ale celkovo sa mi kniha páčila aj napriek tomu, že tam bolo dosť veľa matiky nie som ochotná tejto knihe strhnúť viac ako jeden bod. Asi do polovice som si myslela, že tomu nechápem, ale potom... nebudem to už tak rozťahovať, túto knihu jednoducho odporúčam :).