Anotácia: Mať priateľov, to je pekná vec. A človek na nich niekedy natrafí na veľmi nezvyčajných miestach. Martin však nie je práve nadšený, keď sa pri posteli svojej umierajúcej babičky zoznámi so stelesnenou Smrťou, ktorá má podobu mladého muža vyzbrojeného sieťkou na motýle, do ktorej chytá duše umierajúcich. Pôvodne si prišiel po dušu starej mamy, ale je nesmierne šťastný, že ho konečne niekto vidí a počuje. Spriatelia sa a zrazu sa Martinovi začne zjavovať kedykoľvek a kdekoľvek, aj v tej najnevhodnejšej chvíli... Vraj on je ten pravý, on je predurčený na to, aby prevzal jeho úrad. A Martin naozaj začne mať nadprirodzené schopnosti. Keď však spozná ženu, o ktorej tuší, že je tá pravá, musí si položiť závažnú otázku: Má vôbec zmysel žiť, milovať a túžiť po šťastí, keď sa raz všetko aj tak skončí smrťou? Nuž, ale aj nad vážnymi vecami sa občas treba vedieť zasmiať, nemyslíte?
Po tom čo som si túto knihu kúpila na Bibliotéke (video TU) a nemohla som si ju zobrať do Francúzska, sa mi stalo niečo na čo nie som veľmi hrdá- trochu som na ňu pozabudla. No pred týždňom, keď som sa rozhodovala čo si prečítam ako ďalšie, mi na ňu náhodou padol zrak v poličke a povedala som si: Prečo nie? Jednoducho som začala byť zvedavá. Začala som ju čítať ešte v ten večer a presne o týždeň na to sme tu.
A...wau. Mala som nečakanú potrebu ihneď napísať recenziu, nielen preto, že som to spomenula v mojom čitateľskom vlogu (ani preto, že...ehm...už by bolo načase blog rozbehnúť podľa plánu z updatu :D). Sama som zvedavá s akým hodnotením túto recenziu ukončím, pretože sa neviem rozhodnúť, no naozaj by som rada predišla tomu, že ho budem s odstupom času meniť :D.
Keď som si túto knihu kupovala čakala som niečo ako filozofickú rozprávku pre...nepovedala by som, že pre dospelých, ale zrejme nie ani pre deti. Takto po dočítaní mi navyše príde, že anotácia prezrádza až príliš veľa z knihy, ale tak čo už- veď vlastne na základe nej som si tú knihu kúpila :D. Už po prečítaní som si uvedomila, že je to písané inak a aj celkový dojem je úplne iný ako som si pôvodne predstavovala. Nebolo to vyslovene zlé, akurát po prvých asi dvoch kapitolách som si pomyslela, že z tej asi skôr budem dosť smutná, než sa nasmejem, alebo si z toho niečo vezmem. Taktiež sa mi spočiatku ťažko zvykalo na to, že tá kniha sa odohráva v takom dlhom časovom úseku, tým pádom ubehne veľa času na málo stranách. Chápete, v jednej kapitole mal hlavný hrdina sedem rokov a v ďalšej bol na strednej. No nevadilo mi to, pravdepodobne by ma nebavilo podrobnejšie čítať iba o jednej etape Martinovho života a v neposlednom rade by tam nebola až tak dobre vykreslená prítomnosť Smrtonosa v rôznych kľúčových momentoch. A keď sme už pri tých postavách...
Nie som istá kedy som si Martina tak veľmi obľúbila, od začiatku mi prišlo, že by to mohol byť hocijaký chalan na svete, keďže nebol špeciálne vykreslený, no jeho osobnosť sa začala formovať ako dej postupoval, čo bolo super, pôsobilo to autenticky, keďže je pochopiteľné nielen to, že v priebehu 25 rokov musel prejsť nejakým vývojom, ale aj to, že bez Smrtonosa by nebol tam kde bol. Martin bol presne ten sympatický chalan, ktorého si nikdy nikto nevšimne, poprípade ním pohŕdajú, ale v skutočnosti si nezaslúži byť odstrkovaný. Ešteže mu potom všetci začali venovať viac pozornosti, podľa mňa si to zaslúžil. Smrtonos...no v prvom rade som si musela zvyknúť na jeho meno, keďže aj napriek anotácii som si ho predstavovala v takej podobe ako na obálke, a myslela som si, že bude prezentovaný proste ako Smrť. No práve on robil príbeh takým vtipným. Veľa som sa nasmiala, nielen nad tým ako som si predstavila tie situácie, ale aj ako boli podané. Autor všetko popisoval dosť explicitne, no pritom to nebolo ani príliš nechutné, ani divné, ale presne sa to tam hodilo. Čierny humor- to sú tie dve slová, ktoré túto knihu vystihujú.
Vzhľadom na to počas koľkých rokov sa kniha odohráva sa tam ocitlo dosť veľa postáv, na ktoré by sa dalo reagovať, ale mala som pocit, že autor presne trafil ako ich vykresliť, vo vzťahu k tomu akú dôležitosť mali v deji. Napríklad Andreasa si až tak veľmi vybaviť neviem, ale v istom bode knihy sme o ňom už nepočuli, takže to nevadilo. No o takej Simone sme vedeli a až-až a celkom opodstatnene som ju nemala rada. Anja mi bola sympatická, no myslím, že to bol cieľ :). Jediné čo by som vytkla boli Martinovi rodičia. S nimi sa tiahla v podstate celá kniha a mnohé dôležité momenty, takže by som ocenila, keby mali trochu viac rozvinuté osobnosti.
Celá kniha sa čítala hrozne rýchlo. To je asi aj dôvod prečo som ju aj napriek môjmu úbohému množstvu voľného času prečítala za týždeň- vlastne dokopy asi za 4 dni. Bolo to krátkymi kapitolami, ale hlavne tým mimoriadne odľahčeným štýlom písania, ktorý však zároveň umožňoval dostatočne všetko prežívať s hlavnou postavou, keď sa niečo dramatické vyskytlo. Na túto knihu som sa mohla spoľahnúť, že ma privedie na iné myšlienky. No a ten koniec...ten ma pochopiteľne rozsekal. Nielenže by som ho nikdy netipla, ale vohnal mi do očí slzy dojatia a dokázal, že táto kniha nie je len morbídne vtipná, ale je to aj príbeh komplikovaného, no silného priateľstva, ktoré aj napriek rôznym okolnostiam a prekážkam prežije. O tejto knihe určite budete odo mňa ešte počuť a hoci som si z nej zobrala nakoniec niečo úplne iné, ako som pôvodne predpokladala, rozhodne som ju nečítala poslednýkrát. Napĺňalo ma to a myslím, že takéto pocity pri knihe by som mala mať častejšie. Nad hodnotením som aj napriek tomu všetkému váhala absurdne dlho, a hoci nemám rada tie s číslom 0,5, nedalo sa inak. Predsa len, chcela som bezpodmienečne vydať túto recenziu ešte dnes :).
Moje hodnotenie: 4,5 boda z 5
